Obsah článku
Ak sa na ekosystém pozrieme z nadhľadu, len ťažko v ňom žijúce živočíchy rozdelíme na užitočné a škodlivé. Každý jeden z nich, malý či veľký, pekný aj škaredý, totiž má v prírode svoju funkciu. Úloha niektorých živočíchov v ekosystéme je nemilá a spočíva v poškodzovaní a usmrcovaní pre nás ľudí vzácnych živočíchov a rastlín. Bez ich „škodlivej“ aktivity by ale ekosystém dlhodobo nemohol fungovať. Skôr či neskôr by sa niektorý iný organizmus premnožil, pričom práve premnoženie je veľakrát tým, čo presúva živočíchy z kategórie neutrálnych až užitočných, do kategórie škodcov.
Bežný typ príspevku ktorý vídam na sociálnych sieťach: Fotka larvy lienky, pod ňou text „Na ovocnom stromčeku mám takéto chrobáky. Žerú mi listy. Čím ich mám postriekať?“
Na tom, keď niekto nedokáže identifikovať larvu lienky nie je nič zlé. Ani na tom, keď nevie, že lienky nežerú listy, ale práve tie vošky pred ktorými sa snaží svoj strom uchrániť. Problém je v automatickom vnímaní každého hmyzu ako škodcu, ktorý sa nám snaží zožrať naše drahocenné stromčeky a ktorého treba okamžite zlikvidovať. Záhrada nie je obývačka. Záhrada je komplexný ekosystém, ktorý bez týchto drobných stvorení neprežije. Ani bez tých užitočných lienok, ani bez tých škodlivých vošiek.
Prečo záhrada bez škodcov neprežije
Škodca sa stáva škodlivým až v momente, keď sa v ekosystéme naruší rovnováha a niektorý živočích sa následkom toho nekontrolovane premnoží. V zdravom, diverzifikovanom prostredí je prítomnosť určitého množstva škodcov žiaduca. Práve oni sú častým zdrojom potravy pre dravý hmyz, vtáky a obojživelníky. Dostupnosť potravy v podobe vošiek či húseníc dovoľuje predátorom na danom území zotrvať a svojou prítomnosťou brániť premnoženiu druhov, ktoré rastliny poškodzujú. Ak z ekosystému eliminujeme „škodcov“ (napríklad postrekom), automaticky tým odsúdime na zánik aj ich prirodzených nepriateľov. Buď priamo, tým že ich pesticídom zabijeme tiež, alebo nepriamo tým, že ich pripravíme o zdroj potravy.
V pesticídmi „upravených“ ekosystémoch máme do pár týždňov až mesiacov, najneskôr nasledujúcu vegetačnú sezónu možnosť sledovať zaujímavú vec. Škodce, ktoré v princípe stoja na spodku potravinovej siete, sú na masovú likvidáciu evolučne prispôsobené rýchlym životným cyklom a vzniknutú dieru v ekosystéme okamžite zaplnia naspäť. Na druhej strane ich predátori, ktorí stoja v potravinovej sieti vyššie, na likvidáciu po tisíckach prispôsobení nie sú. Na obnovu výrazne zredukovanej populácie budú potrebovať roky. Počas týchto rokov sa môžu typické škodce, ale aj pôvodne neškodné živočíchy ktoré sme si dovtedy v záhrade ani nevšimli slobodne množiť a rastliny plne pocítia ich devastačný vplyv. Nám ako záhradníkom vtedy nezostáva nič iné než tých pár rokov pretrpieť alebo rastliny znova postriekať, čím vytvoríme špirálu smrti, vytrhnutie z ktorej bude čím ďalej tým ťažšie.
Vplyv škodcov na imunitu rastlín
Rastliny nedokážu pred svojimi nepriateľmi utiecť. Preto ich evolúcia vybavila obrannými mechanizmami, ktorými sa vedia pred dotieravým hmyzom brániť priamo na mieste. Rastliny majú podobne ako my ľudia svoju imunitu. Podobne ako naša imunita, aj imunita stromov, na to aby fungovala správne, potrebuje občas nakopnúť. Imunitnú reakciu rastlín spúšťa práve neustále obžieranie listov škodcami, pred ktorými sa potrebuje brániť.
Stromy, ale aj nižšie rastliny reagujú na poškodenie listov produkciou látok, ktoré sú pre hmyzích škodcov nestráviteľné až jedovaté a ktoré ich od ďalšieho hodovania odradia. O jednej z týchto látok ste už určite počuli – je ňou nikotín, ktorým sa rastliny tabaku zúfalo bránia pred obšklbávaním svojich listov zberom.
Okrem pumpovania obranných látok do svojich vlastných listov rastlina zároveň pri napadnutí začne vypúšťať špeciálne látky aj do ovzdušia. Tieto slúžia jednak na prilákanie hmyzích predátorov a tiež ako varovný signál pre ďalšie rastliny v oblasti, u ktorých spúšťajú obrannú reakciu preventívne ešte pred tým, ako sa na ne škodce presunú. Imunitná reakcia rastlín tým ale stále nekončí.
Okrem procesov nad zemou, rastlina na napadnutie nadzemnými škodcami reaguje aj v koreňovej zóne. Mení zloženie svojich koreňových výlučkov (exudátov), čím cielene ovplyvňuje pôdny mikrobióm vo svojom okolí. Upravený pôdny mikrobióm zvyšuje nielen odolnosť práve napadnutých rastlín, ale aj odolnosť ďalších generácii stromov, ktoré tu vyrastú. V ideálnom prípade sa celá oblasť stáva voči danému druhu škodcu rezistentná a hladným húseniciam zostane akurát tak pár roztrúsených jedincov so zhoršenou vitalitou, u ktorých imunita nefunguje správne. Zníži sa tým nielen každoročné mechanické poškodzovanie rastlín požerom, ale aj šírenie škodcov ktoré ho spôsobujú.
Nič z tohto úžasného procesu by nenastalo, ak by sme na začiatku neobetovali pár listov, prípadne aj celých rastlín, neumožnili škodcom čo-to zlikvidovať a celý proces zodolnenia ekosystému zastavili aplikovaním nejakého typu pesticídneho prípravku.
Kedy imunita rastlín zlyháva
Urbanizované prostredie
V zdravom ekosystéme sa rastliny dokážu proti škodcom účinne brániť už milióny rokov. Populácie škodlivého hmyzu v ňom prežívajú na chorých a poškodených jedincoch, ktoré už nemajú energiu sa voči napadnutiu hmyzom brániť. Súčasné mestá, obce a záhrady ktoré v nich máme však majú od zdravého ekosystému hooodne ďaleko. V urbanizovanom prostredí nám chýba diverzita rastlín aj živočíchov. Pôdny mikrobióm ktorý nám ešte v zhutnených pôdach zostal je len drobnou časťou toho, čo by najmä stromy k svojmu zdravému vývinu potrebovali.
Abiotické stresové faktory
Komplexná imunitná odozva rastlín je proces náročný na energiu aj špecifické látky. Ak tieto látky strom z degradovanej pôdy získať nedokáže, alebo ak už všetku svoju energiu minul na boj s inými stresormi, s hmyzom poškodzujúcim jeho pletivá sa už nemá síl vysporiadať. Ďalšie poškodenie nadzemných častí vitalitu stromu ešte viac zhorší. Špirála smrti sa tým uzatvára a strom postupne odumiera. Pritom mechanické poškodenie listov spravidla nie je pre strom nijak extra závažné nakoľko rastliny dokážu svoju listovú plochu najneskôr nasledujúcu vegetačnú sezónu obnoviť. Ani pri masívnom napadnutí škodcami, po ktorom strom odumiera, hmyz v princípe nie je príčinou, ale symptómom hlbšieho problému s ktorým sa strom počas svojho života pasoval.
Monokultúrne porasty
Imunita stromov veľmi často zlyháva v lesoch vysadených za účelom produkcie dreva. Tieto monokultúrne porasty stromov v skutočnosti ani nie sú lesom v pravom zmysle slova. Skôr spĺňajú definíciu plantáží. Nízka druhová diverzita bez predátorov je tu spojená s extrémnym prebytkom potravy v ktorom sa neželané druhy dokážu nekontrolovane množiť. Na rozdiel od plantáží nižších rastlín, ktoré je možné zachrániť postrekom pesticídom, pri stromoch to také jednoduché nie je a jediná vec ktorú môžeme v extrémnych prípadoch napadnutia lesov škodcami spraviť, je poučiť sa a ďalšie lesy vysadiť rozumnejšie.
Invázne druhy cudzokrajných škodcov
V súčasnosti nemáme možnosť zachrániť živé ploty z tují ináč, než pravidelným postrekom niekoľkokrát ročne. Popularita tují v uplynulých desaťročiach umožnila rozmach škodcov ktoré ich napádajú až do štádia v ktorom boj proti nim stráca zmysel. Nebolo to tak dávno čo sme niečo podobné zažili s krušpánmi (Buxus). Z rastliny, ktorá bola voľbou číslo jeden pri nízkych živých plotoch ale aj tvarovaných solitéroch, sa v priebehu niekoľkých rokov stala rastlina v našich podmienkach nepestovateľná. Aj poctiví postrekovači to nakoniec vzdali a dnes už krušpány v záhradách nenájdeme.
Moje odporúčanie je v tomto smere jednoznačné – čím skôr sa nevzhľadných umierajúcich živých plotov z tují zbavíme, tým viac prostriedkov ušetríme za ich držanie pri živote neustálym postrekovaním, tým viac ušetríme aj užitočné druhy živočíchov ktoré v záhrade máme a tým skôr sa môžeme tešiť z nového zdravého živého plota, akurát už nie z tují.
Teória v praxi v našej ekozáhrade
Teória je pekná a svoju permakultúrnu záhradu som budoval s veľkými očakávaniami čo sa týka prirodzenej regulácie škodcov. Za ich (aj keď nemilú) úlohu v ekosystéme som im bol ochotný s radosťou prenechať kľudne aj pätinu úrody. Ako to dopadlo v praxi?
Funkčný ekosystém sa nedá vybudovať z roka na rok. Ani pôdny, ani nadzemný. Prvé roky preto podľa očakávania našu záhradu likvidovali nájazdy všakovakých breberiek najrôznejších veľkostí, tvarov a farieb. V súlade s filozofiou celého projektu Rewilders som sa samozrejme vybral cestou prvé roky devastáciu úrody aj samotných rastlín spolu s nimi pretrpieť a populácie premnožených škodcov využiť vo svoj prospech – na prilákanie ich predátorov. Zafungovalo to? Zafungovalo to nad očakávania, aj keď nie úplne všade.
Kde teória zafungovala
V súčasnosti máme v záhrade diverzitu hmyzu akú človek mimo divokej prírody len tak nestretne. Nové druhy hmyzu v nej nachádzam úplne bežne. Pozitívny vplyv tejto diverzity na reguláciu škodcov bol síce pozvoľný, ale v súčasnosti je už neodškriepiteľný. Vošiek, skočiek, húseníc, bzdôch, slizniakov a mnohých ďalších likvidátorov môjho záhradníckeho úsilia postupne ubúdalo a v súčasnosti sa u nás vyskytujú len v počtoch, v ktorých už žiadne zásadné škody napáchať nedokážu.
Najlepšie sa dá u nás efekt regulácie škodcov prirodzenými predátormi pozorovať na malých voškách, ktoré z jari pokrývajú vegetáciu a ktoré pozná snáď každý záhradkár. Ani naša záhrada nebola ušetrená. Mal som stromy, ktoré od vošiek nebolo vidno. Vlani už bola situácia iná. Za celú jar som v celej záhrade nestretol jedinú vošku. Armády lienok, ktoré už od februára netrpezlivo prešľapovali na voškami najviac postihovaných stromoch ich likvidovali do niekoľkých hodín. Ráno som po voškách nachádzal už len prázdne schránky. Stromy som mal tentoraz pokryté akurát tak tisíckami dobre napapaných lariev lienok.
Kde teória nezafungovala
Keď sa už škodce do niektorého typu úžitkovej rastliny poriadne pustia, nezoberú si podiel, ktorý som mal pre nich veľkodušne vyčlenený. Zoberú si všetko. Obaľovač jablčný mi nezničí pár jabĺk, zničí ich všetky. Malé zelené húsenice ktoré zatiaľ neviem identifikovať mi nezožerú jeden egrešový krík, zožerú ich všetky až po drevo.
Takže čo sa úžitkových plodín týka, keď už aj môj diverzný a pomerne odolný ekosystém na niektorej rastline zlyhá, zlyhá poriadne.
Pestovanie ovocia bez postrekov
Ak chce človek dopestovať úrodu v rovnakej vizuálnej kvalite akú poznáme z obchodných reťazcov (bez rôznych fľakov a červíkov), pri niektorých druhoch a chúlostivých odrodách sa bez postreku jednoducho nezaobíde. Niektoré odrody totiž boli vyšľachtené vyslovene na pestovanie s využitím biocídov a nie sú voči napadnutiu chorobami a hmyzom nijak odolné. Domáce recepty v podobe rôznych výluhov a zavesených kelímkov do určitej miery fungujú, ale ak má ochrana pred škodcami fungovať na 100%, veľmi pravdepodobne sa to nezaobíde bez negatívneho vplyvu aj na prospešnú časť hmyzu. Účinnou prevenciou problémov s úrodou bez použitia pesticídov je výber vhodnej odrody – rezistentnej voči chorobám, či škodcom a zároveň vhodnej do klimatických a mikroklimatických podmienok na danom stanovišti. Vhodné stanovište prispieva k lepšej vitalite stromov, ktoré majú vďaka tomu viac energie na aktívnu obranu voči chorobám a škodcom. Stanovištné podmienky stromov samozrejme vieme do veľkej miery zlepšiť aj my sami.
V našej ekozáhrade je hranica daná jasne. Radšej vymením celý strom než by som ho mal postriekať nejakým biocídom. Úspechy pri takomto type záhradkárčenia sa striedajú s neúspechmi. Ale radšej ako bojovať s prírodnými procesmi som sa rozhodol svoju energiu venovať budovaniu a vylepšovaniu nášho záhradného ekosystému. Následne je už len otázkou času kedy ďalšie prírodné procesy začnú pracovať v môj prospech.